Urobte to za mňa...

...v ušiach mi opäť hrá tá pomalá melódia sprevádzaná zamatovým anjelským hlasom. Prenikavé akordy nadpozemsky znejúcich nástrojov ma rozochvejú a sila odolať im slabne. Preciťujem každý tón a stotožňujem sa s týmito boľavými výkrikmi muzikantov. Hrajú noty, ktoré sú vryté v mojom utrápenom srdci. Každou jeho trhlinou prenikajú silné sóla beznádeje. Plačem. Opäť myslím na svoj pád a neviem vstať.
Objavil si sa ty a vravíš, že mi pomôžeš. Z výšky na mňa hľadíš. Načahuješ mi ruky, z ktorých cítim teplo, no zároveň viem, že mi nedokážu pomôcť. Neviem tvoju pomoc prijať aj keď ty tak veľmi chceš. Bojím sa a neviem sa prestať báť. S tou dierou v srdci nemôžem naďalej žiť to čo predtým. Tú dieru nedokáže nič a nik vyplniť. Všetko sa mi pred očami stráca a mení. Chcem to zastaviť.
„Prosím!“
„Stop!“

„Nejde to....“ To prázdno ostane prázdne.
Záplaty. Tvária sa, že pomôžu. Zakrývajú a dusia rany... Tak hrozne to bolí a nič tomu nedokáže pomôcť! Stále sa bojím. Čoho ?!

Seba. Svojej krehkosti a neistoty. Toho, čo zase dopustím, vlastnoručne zničím, nikdy viac nevrátim, nezacelím a nikdy sebe samej neodpustím...

„Prepáčte mi prosím moje omyly, lebo ja to nedokážem.“

„Snažím sa žiť tak, aby som sa mohol každé ráno pozrieť do zrkadla.“

Ráno. Začiatok nového, ešte panensky nepoškvrneného dňa. Čisté konto, na ktoré v jeho priebehu, či už uváženým alebo neuváženým konaním nabieha množstvo okamihov, skúseností, skutkov, radostných zážitkov, strastí...
Za spláchnutím toalety nasleduje pohľad do zrkadla. Ani výraz práve vyliahnutého mladého jedinca nás neodrádza od využitia možností nových začiatkov, ktoré život denne ponúka. Odhliadnuc od toho vidíme v sebe osobu plne zodpovednú za svoje činy, chyby, úmysly...
Dokážem sa sám sebe pozrieť do očí?
Podľa mňa človek, ktorý je spokojný sám so sebou by s odpoveďou problém nemal.
Myslím si, že spokojným môže byť ten, čo sa za každých okolností snaží hrať podľa akýchsi vlastných pravidiel a nikomu nimi neublíži. Dokonca ani sebe nie. Tieto tzv. pravidlá si po určitých prežitých situáciach odstupom času sám stanoví, alebo ich zváži na základe skúseností iných. Všetko však závisí od jeho vôle a „šikovnosti“...
Uvedomele dáva „stopku“ známym nástrahám života, ktorým už raz podľahol. Podľahol a pochybil. A za chyby sa platí. Práve to je vo veľa prípadoch „spúšťačom“ nešťastia a pochýb o sebe samom. Neviem, ako ďalej! Ako to mám všetko znášať? Na koho sa mám obrátiť aby som našiel trocha útechy?
Myslím si, že riešenie nosíme v sebe. Len ja rozhodnem v akých farbách budú žiariť moje dni.
Chce to však vôľu privítať každý nový deň s optimizmom, vzdorovať nešťastiu, dopriať si v týchto smutných a ťažkých dňoch niekoľko chvíľ pokoja, kedy si uvedomím svoje prehrešky a úprimne ich oľutujem...
Človek nie je dokonalý a jeho duša tiež nie. Rovnako ako telo, aj ona potrebuje rásť.
Podľa mňa, samotné utrpenie nemá v sebe nič pozitívne, ani nás ničomu nenaučí. Všetko záleží od toho, čo s tým človek urobí. Podarí sa mu nájsť primerané zbrane, aby s ich pomocou zmenil túto skúšku na lekciu svojho života? Posunul by sa tak vyššie...
Prerásť seba samého, myslím, že o tom to je. Práve to ťa robí spokojným a silnejším.


Lele.

Futbalistkou na celý život

Mojím snom je byť futbalistka...
Ako malá som hrávala futbal s chlapcami na zaprášených ihriskách v plátenných žlto-čiernych kopačkách..bolo vo mne silné odhodlanie niečo dokázať..trebárs aj tým chalanom..čo si vždy mysleli " ááách...je to baba.. futbal je to posledné čo by mohla vedieť .." Milovala som to...dokazovať im, že sa mýlia a že predsa niečo vo mne je:) ... vždy boli z toho vyhúkaní, keď sa začala hra... "hra s babou..."
Zakaždým keď som stála na placi tak som to cítila....že som tam kde patrím...Neviem, či vám je ten pocit známy, no poviem vám je to sila...ako keby vám niekto šepkal, že vám verí a že verí v to čo je vo vás..! Tých čo mi verili nebolo veľa.. iba zopár. Ale ten čo mi šepkal mi veril najviac:)..a ja verím zase jemu.. verím, že raz budem stáť na ozajstnom ihrisku, s ozajstnými hráčkami v ozajstnom reprezentačnom drese... áno, áno..preto všetko ozajstné, lebo zatiaľ je to len sen.. a ja chcem konečne začať ten sen žiť !

...no odstupom času prichádzam na to, že cesta k snom je priveľmi kľukatá a často krát je bez pomoci iných očakávaný cieľ priveľmi ďaleko na to aby sme vládali prejsť toľkú vzdialenosť bez "tankovania"... chceš či nie.. sú proste situácie, kedy sa sám z miesta nepohneš..
... teraz kráčam cestou ku svojim detským snom a viem, že "finish" nemá tú vytúženú a dopodrobna premyslenú podobu...Aj keď nehrám v dievčenskom tíme a nemám na sebe ten reprezentačný dres, mne stačí obyčajné triko a chalani s ktorými si vždy rada zahrám. Takto sa učím uspokojiť sa aj s tým "málom" čo mám a nikomu nedám :)

Ja už vlastne futbalistka som...