...v ušiach mi opäť hrá tá pomalá melódia sprevádzaná zamatovým anjelským hlasom. Prenikavé akordy nadpozemsky znejúcich nástrojov ma rozochvejú a sila odolať im slabne. Preciťujem každý tón a stotožňujem sa s týmito boľavými výkrikmi muzikantov. Hrajú noty, ktoré sú vryté v mojom utrápenom srdci. Každou jeho trhlinou prenikajú silné sóla beznádeje. Plačem. Opäť myslím na svoj pád a neviem vstať.
Objavil si sa ty a vravíš, že mi pomôžeš. Z výšky na mňa hľadíš. Načahuješ mi ruky, z ktorých cítim teplo, no zároveň viem, že mi nedokážu pomôcť. Neviem tvoju pomoc prijať aj keď ty tak veľmi chceš. Bojím sa a neviem sa prestať báť. S tou dierou v srdci nemôžem naďalej žiť to čo predtým. Tú dieru nedokáže nič a nik vyplniť. Všetko sa mi pred očami stráca a mení. Chcem to zastaviť.
„Prosím!“
„Stop!“
„Nejde to....“ To prázdno ostane prázdne.
Záplaty. Tvária sa, že pomôžu. Zakrývajú a dusia rany... Tak hrozne to bolí a nič tomu nedokáže pomôcť! Stále sa bojím. Čoho ?!
Seba. Svojej krehkosti a neistoty. Toho, čo zase dopustím, vlastnoručne zničím, nikdy viac nevrátim, nezacelím a nikdy sebe samej neodpustím...
„Prepáčte mi prosím moje omyly, lebo ja to nedokážem.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára